Neboj sa prebúdzania (zo) sna

Autor: Eva Vašková | 3.11.2015 o 20:21 | (upravené 4.11.2015 o 9:37) Karma článku: 1,13 | Prečítané:  166x

Snívali takto ešte asi pol hodinu, a potom sa radšej rozhodli pre niečo reálnejšie.

„Dobrú chuť, deti. Po raňajkách sa dnes chystáme do zoologickej záhrady, takže sa poriadne posilnite, aby sme vládali pozrieť si všetky zvieratká. Tešíte sa na výlet?“ Triedou zaznelo zborové áno a  Zuzana sa zaradovala spoločne s deťmi, že dnes vymenia škôlkarský dvor za iný priestor a decká budú plné zážitkov rozprávať doma rodičom všetko čo videli.

Chvíle s deťmi v práci Zuzane vždy pripomenuli, že najšťastnejšou ženou na svete bude práve vtedy, keď sa stane mamou. Keď vlastnému synovi alebo dcére vysvetlí, ako sa k nám dostáva chlieb, našepká zabudnuté slovíčka z riekanky alebo napodobní opičku, pretože budú práve prechádzať zoologickou.

Vždy mala blízko k deťom, a preto vo voľbe štúdia a následne práce mala jasno. Chcela byť učiteľkou v materskej škole. Až v neskoršom veku som sa dozvedela, že detí bude síce okolo nej veľa, ale s tými vlastnými to bude problém.

Napriek tomu, že ju táto myšlienka trápila, nikdy si ju príliš nepripúšťala. Pri randení so svojím terajším manželom plánovanie rodiny taktiež príliš neriešila a nebolo tomu inak  ani po ich nedávnom prvom výročí svadby.

Zuzana mala okrem dvoch lások, ktorými boli deti v škôlke a manžel doma aj inú srdcovku - maľovanie. Ešte ako malá v detskej izbe skladovala nie bábiky, ale pastelky, vodové farby a papiere.  Prišla stredná, vysoká škola, manželstvo a priestor pre maľovanie zostával už len v jej hlave a nie na papieri.

„Počuj Jani, čo keby sme deťom dali poobede nakresliť čo dnes videli. Zvieratá sú vďačná téma a fantázia im bude pracovať naplno.“ „Ozvala sa naša pani umelkyňa :-) ... jasné Zuzi, je to dobrý nápad ... ty to maľovanie vidíš úplne vo všetkom.“

Áno, Zuzana videla maľovanie úplne vo všetkom, a aj v práci vedeli, že  skoro všetky dekorácie a výzdoby pre deti v škôlke boli jej dielkami. Ako učiteľka sa v škôlke mohla realizovať doslova každý deň. Častokrát si aj rodičia detí či kolegyne neodpustili pochvalu, že má skutočne talent.

Zuzana milovala detskú predstavivosť práve to bol možno dôvod, prečo mala pocit, že to čo vytvára teraz pre deti v škôlke je strojené aj keď možno nápadité. Na jej „čarbaničky“  zo základnej školy to vraj určite nemalo.

Úplne iný priestor pre vyjadrenie dostala pri ponuke od jednej známej. Známa pracovala na detskom oddelení a vždy keď sa rozprávali o Zuzaninej  práci nezabudla podpichnúť, že keď ju to maľovanie tak baví, mohla by niečo vymyslieť aj pre ich oddelenie.

„Zuzik, mám pre teba úžasnú ponuku - pre tvoju umeleckú realizáciu.“

„Zuzik, mám pre teba úžasnú ponuku - pre tvoju umeleckú realizáciu.“ Začal telefonát od známej z detského oddelenia. Keďže vždy sa o tejto veci bavili  v zábavnej rovine, tak to brala aj teraz ako tradičnú vtipnú poznámku. Ona to však tentokrát myslela úplne vážne. Ich oddelenie čakala významná návšteva a mali mesiac na to, aby biele, nudné steny niečím oživili. Ako prvé Zuzane však napadlo, že je škoda, že k takémuto niečomu musí dotlačiť nejaká návšteva mecenáša a nie snaha urobiť to pre samotné deti. Práve kvôli tým deťom sa však rozhodla, že túto ponuku prijme. Veď skúseností s tým, čo sa deťom páči má zo škôlky bohaté. A v tomto prípade pôjde len o pár maličkých detských obrázkov.

„Poďme do toho, skúsim niečo pripraviť. Bude to aj pre mňa zaujímavá skúsenosť. Prípadné reklamácie, ale potom neprijímam od vašej návštevy, ale od tých najväčších kritikov – detí.“ „Ok, sľubujem, že vytvorím aj odbornú porotu zloženú z našich malých pacientov a pani umelkyňa bude mať recenziu na svoje dielo.“ „Nepreháňaj, nechystám sa s touto výstavou navštíviť aj viedenskú Albertinu. :-)”

Zuzana ponuku prijala ... poznáte to, povedať áno, nie je problém. Problém nastane až potom, keď to áno poviete. Tí, čo to majú za sebou, by vám vedeli rozprávať. Ide najmä o tých svadby chtivých.

 ...  Povedala si, že nebude to príliš komplikovať, veď deti majú radi jednoduchosť.  Pár dní Zuzane trvalo pustiť sa do práce, ale po troch týždňoch práce, dvoch pribratých kilách z neustáleho sedenia J a jednej tvorivej kríze slávnostne vyšla zo svojho „ateliéru“ presnejšie postavila sa zo stoličky pri svojom pracovnom stolíku  a vyhlásila dielo za hotové. Deti na detskom oddelení dostanú sériu obrázkov s témou štyroch ročných období.

Tvorivá činnosť bola pre ňu balzamom na dušu. Dokonca po prvýkrát svoj výtvor považovala za malé umelecké dielo. O to viac ju tešilo, že je to pre deti a spríjemní im to pobyt v nemocnici.

„Tá ponuka pre nemocnicu bola pre mňa super zmenou. Chytilo ma to. Keď som to všetko pripravovala, myslela som na to, aké by to bolo mať vlastný ateliér, pracovať každý deň vtedy kedy chcem a na čom chcem,  vystavovať v rôznych galériách a tak ďalej, a tak ďalej.“  „Áno, to by sa našej pani umelkyni páčilo, žiť bohémskym životom, a potom by zabudla aj  na svojho mužíčka, len aby zbalila nejakého majiteľa galérie.“ Vtipnosť Petrovi nikdy nechýba a vždy bola korením ich spoločných večerov,, ktoré Zuzana tak milovala. Milovala jednoducho jeho.  „Takže na teba a na tvoj úspech.“ Štrngli si pohármi a Zuzane cinknutím pohárika, niečo cinklo aj mysli. ...

... Čo tak ten ateliér aj naozaj mať.

... Čo tak ten ateliér aj naozaj mať.  Znie to tak jednoducho, že zložitejšie vyzerá už aj dotykové ovládanie smartfónu. Zuzana však vedela, že na prenájom ateliéru nemá financie a na prácu v ateliéri zasa čas. Veď pracuje v škôlke a pre ňu je táto práca dôležitá. Má ju rada.

Jej  premýšľanie nad ateliérom prežilo inštaláciu  obrázkov na detskom oddelení, aj samotnú dôležitú návštevu, aj prekvapivé pohľady detí, pre ktoré sa nemocnica stala na určitú dobu domovom.

Domov bolo pre Zuzanu čarovné slovo. Znamenalo pre ňu pohodu, zázemie a dve osobnosti, ktoré ho vytvárali – ona a Peter ... Zatiaľ boli dve. ...

Zuzana získala aj ďalší domov - ten symbolický, umelecký, ukrytý v nevyužitom  pivničnom priestore  ich paneláku. Áno, tá myšlienka na vlastný ateliér bola v nej natoľko silná, že sa rozhodla požiadať domovníka o láskavosť či by nevedel poskytnúť nevyužitú pivnicu na prízemí.

Z ateliéru mala obrovskú radosť. Zariaďovala  si ho postupne a väčšinou po večeroch. Večerné až nočné debaty s Petrom končili najčastejšie plánmi s ateliérom a víziami o Zuzaniných veľkolepých výstavách. Ona však vedela, že som to celé robila kvôli vlastnej sebarealizácii. Nemala plány veľkej umelkyne ...

... Tvorivé plány však určite mala. Chcela si namaľovať obraz do spálne, potešiť nejakým dielkom kamarátku na narodeniny a mame vyplniť niečím menším prázdne miesto na stene v kuchyni.

Deti v škôlke – farby v ateliéri – manžel doma.  Pohyb v tomto časopriestorovom trojuholníku postupne ovládala úplne bez problémov. Z bodu Š do bodu A, z bodu A do bodu D alebo z bodu Š do bodu D tak tieto presuny zvládala bravúrne, že by si mohla vytvoriť vlastný grafikon, ktorý by bol presnejší než ten MHD.

Ateliér bol pre ňu oázou pre načerpanie energie. Tešila sa z každého voľného času, ktorý tu  mohla využiť iba pre seba.

Každý kúsok, ktorý vyšiel z ateliéru bol kúskom z nej a tešil jej najbližších. Nevedela si predstaviť, že „by sa predávala“ a stala súčasťou komerčného umenia.

Keď ste s niečím spokojný, začne vás znepokojovať niečo iné.

Ako to však býva, keď máte jedno, chcete druhé. Keď ste s niečím spokojný, začne vás znepokojovať niečo iné. U Zuzany to znamenalo, že mala svoj ateliér alebo ako mu hovorievala – dielničku, ale čoraz viac som začala myslieť na to, aké by to bolo mať dieťa. Uvedomovala si, že to nebude ako v prípade ateliéru ... že sa spýta niekoho napríklad v obchodnom dome... „Viete čo, prosím vás nemáte nejaké dieťa? Rada by som ho vychovávala.“

S Petrom túto otázku príliš neriešili.  Zuzana názor lekárov poznala a stálo ju veľa námahy, nebrať ho tak úplne záväzne. U Zuzany v tomto prípade fungovala niečo ako vyrovnávaciu komôrka, z ktorej  vždy, keď jej pri pomyslení na túto vec bolo ťažko, vytiahla tajnú zásobu utešenia sa a bolo jej ľahšie. A najmä vždy pomyslela na jednu veľmi dôležitú chvíľu  ... chvíľu, ktorá pre ňu znamenala chvíľu pravdy, a ktorá patrila len jej a Petrovi.

V práci prichádzalo obdobie letných prázdnin, znamenalo to obmedzené fungovanie škôlky a pre Zuzanu viac času na ateliér. Tešila sa z neho už približne pol roka. Jej dielka patrili blízkym a rodine až kým neprišla jedna návšteva obchodu ...

... Ateliérové zásoby sa jej akosi míňali a potrebovala doplniť farby. Na nákup sa vybrala  do obchodu, v ktorom riešila aj prvé vybavenie ateliéru. Nikdy si nejako špeciálne nevšímala vylepené plagáty. Trom zákazníkom pred ňou však môže poďakovať za to, že  sa niečo zmenilo.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                       

... Nudné čakanie pri pokladni si krátila čítaním letáku o novootvorenej malej galérii. Zdalo sa jej to ako fajn nápad,  kde nájsť inšpiráciu, kde nasať trochu toho pravého umenia.

Umenie však potrebovala nasať samotná nová galéria. Ak chcela niečo vystavovať, musela získať autorov, musela získať výtvarné diela. Aktuálne práve hľadali rôzne možnosti, mali záujem vytvárať si kontakty, nadväzovať spoluprácu.

„Dnes som si bola kúpiť nové farby, v tom obchode kde som si vybavovala prvé veci do ateliéru. Jedna nová galéria hľadá  možnosti pre výstavy. Uvažovala  som, že možno by bolo pekné, tak trochu si zafantazírovať a pokúsiť sa cez nich o nejakú tú výstavu. ...“ s nečakanou  myšlienkou sa Zuzana zverila ako prvému práve Petrovi. „Fíha, tak to je príležitosť ako ukázať tvoj talent. A takéto príležitosti prichádzajú len tým, ktorí ju majú aj využiť?“

a potom sa radšej rozhodli pre niečo reálnejšie – spánok :-)

Snívali takto ešte asi pol hodinu, a potom sa radšej rozhodli pre niečo reálnejšie – spánok :-) Bolo už krátko po polnoci ...

... Na druhý deň  si Zuzana hneď pri rannej káve dala domácu úlohu -  zistiť o tej galérii a ich ponuke čo najviac. Najskôr si pomohla letáčikom z obchodu, a potom zamierila na návštevu k tomu, čo vie všetko – k „ujovi Googlovi.“

Zistila, že táto galéria naozaj nemá ešte žiadne skúsenosti s výstavou a všetko len začínajú. Tak trochu ju to zaskočilo, ale povedala si – všetci nemôžu vystavovať v národnej galérii, a aj malý kľúčik môže otvoriť veľký poklad.

Ponáhľala  sa už do práce, nechala teda umelecké povinnosti pre túto chvíľu tak a išla si plniť tie učiteľské.

V škôlke o svojom pláne s výstavou nikomu nič nepovedala. Nechcela predčasne rozvíriť vlnu povzbudzovania a nadšenia.

Ešte v ten deň si dohodla stretnutie v galérii. Na jej prekvapenie telefón dvihli hneď. Ozvala sa hlasom veľmi mladá slečna. Mierne spevavo sa predstavila a spýtala sa o čo má záujem. ...

Zo škôlky zamierala Zuzana do ART RIUM a s motýľmi v bruchu otvorila dvere na modernej nízkej budove pôsobiacej ako z katalógu pre architektov.

„Dobrý deň, hľadám ...“ „Pekný deň, my sme spoločne telefonovali, že áno, vy ste slečna Zuzana.“ „Áno, ale už pani"   začala Zuzana uvoľnenú debatu, tak ako tá veselá ryšavá slečna. “A čo by ste pani Zuzka mali záujem?” „Priznám sa, že ešte ani presne netuším, ako by som si spoluprácu predstavovala, ale videla som v jednom v obchode váš leták, o tom, že hľadáte príležitosť pre nové výstavy, teda nových autorov. Ja som aktuálne začala trochu tvoriť vo svojom malom provizórnom ateliéri. Myslela som, že možno by sme sa vedeli  na niečom dohodnúť.”

S drobnou slečnou sa Zuzana živo rozrečnila a po prvýkrát získala pocit, že to skutočne chce. Chce sa stať nielen učiteľkou, manželkou, ale aj umelkyňou, nech to znie akokoľvek vznešene.  ... A možno ešte niekým. ...

„Galéria má nečakane veľa ponúk od rôznych autorov, a preto zvažujeme aby výber prebiehal cez náročné hodnotenie,“ pokračovala v rozhovore slečna z galérie. Zuzanu tieto slová trochu zneistili, ale predsa sa dohodla, že keď bude mať nápad čo by mohla ponúknuť, tak sa pokúsia dohodnúť na spolupráci.

Zuzana sa z tohto stretnutia tešila, ale zároveň cítila pocit zodpovednosti. Pripraviť návrh výstavy nie je ako namaľovať pár detských obrázkov. Ak bude chcieť zabodovať, musí ponúknuť originalitu. Pochybnosti o tom, či obstojí medzi toľkými autormi a možno aj fundovanými výtvarníkmi sa u nej striedali s pocitmi víťazstva nad vlastnou nerozhodnosťou. Odvaha nadviazať s galériou spoluprácu pre Zuzanu znamenala akoby sa jej podarila kandidatúra na prezidentku, samotné voľby ju ešte len čakali.  Bola tak blízko, tak blízko k vlastnej výstave.

Všetko sa chystala povedať Peťovi, nechcela však mu však telefonovať, radšej vydrží a vyrozpráva mu všetko až doma. To netušila, aké ju čaká prekvapenie.

„Ahoj Zlato, už som doma.“ „Ahoj, tak čo ako bolo v galérii? Kedy idem na vernisáž?“ Peťova dobrá nálada ju potešila, pretože sa s tou svojou mohla pridať. Horúčkovito začala rozprávať o všetkom na čom sa v galérii dohodli. Rozhovor prerušil len domový zvonček.

Vo dverách stál domovník. „Dobrý deň, rád by som sa s vami pani Zuzana porozprával.“ „Áno, nech sa páči, čo potrebujete?“ „No, chcel by hovoriť o tom vašom ateliéri. Viete, je to spoločný priestor a máte to celé zadarmo...“ „No, áno, ale tak sme sa predsa dohodli, ak potrebujete nejaký nájom, môžeme si dohodnúť určitú sumu.“

„No viete, to nebude asi ani nutné.“ „Akože to nebude nutné?“ Zuzana domovníkovi ani trochu nerozumela, keď chce peniaze, tak nech to povie na rovinu, čo sa tu teraz vykrúca. „No nebude to nutné kvôli tomu, že ten ateliér budeme musieť žiaľ zrušiť. ...

... Zuzana mala pocit, že pravdepodobne má len nejakú bujarú halucináciu vo svojej  hlave a nič z toho čo sa práve deje nie je realita. Veď  má chystať výstavu, potrebuje ateliér. Kde bude tvoriť? „To snáď nemyslíte vážne, čo sa stalo, prečo by som mala ateliér zrušiť?“ „Viete, sťažovala sa mi susedka, vraj ide o spoločný priestor a ona by ho taktiež rada využívala. Vraj nie je správne, že niekto môže využívať tieto priestory a iný nie.“ Zuzana  sa nechcela v tej chvíli hádať, ale nechápala,  to nevedel vtedy, keď tie priestory ponúkal? Slová sa jej stratili niekde medzi hlasivkami a ústami, hlava tvorila argumenty, ale každý z nich zostal vyhodnotený ako nedostatočný.  „No v poriadku, a nedá sa to riešiť nejako inak. Nevieme sa nejako dohodnúť?“ „Zrejme nie, suseda to chce pohnať až na úrady a uznáte, že s nimi problémy mať nechcem.“ „V poriadku, viete čo, stretnime sa zajtra, niekedy po práci a doriešime to. Ráno je múdrejšie večera.“ ...

Ráno, však pre Zuzanu vôbec nevyzeralo múdrejšie, zobudila sa s kŕčmi v bruchu a prvá cesta z postele smerovala na záchod. Tá situácia s ateliérom ju naozaj rozhodila a bolo jej skutočne na nič. Pozbierala sa však nejako.  Chuť na raňajky ju prešla ešte v kúpeľni, a tak  vybrala sa do práce. Veď má ešte svoje deti v škôlke. ...

... Neustále však myslela na ten problém s domovníkom presnejšie so susedkou, ktorá má zrejme málo svojich problémov, tak ich vyrába iným. Ani rozhovor s domovníkom, ani so susedkou nič nevyriešil a Zuzana sa zmierovala s tým, že o ateliér príde. Po pol roku jeho budovania mala všetko nechať tak. 

„Ja neviem čo mám robiť, tešila som sa z ponuky, ktorú mi poskytla galéria a teraz toto.“ „Skúsiš si nájsť niečo iné. Veď naša pivnica nie je jedinou na svete.“ „To áno, ale bola som tak blízko a teraz keď budem mať pracovať na tej výstave, tak namiesto toho musím zháňať nový ateliér.“ Peter Zuzanu stále povzbudzoval. A pre Zuzanu bol vždy jeho názor, ale aj jeho motivovanie dôležité.  Teraz to však ona videla inak. Mala pocit, že tak jednoducho, ako k ateliéru prišla, tak jednoducho oň príde.

Prešli dva týždne a situácia sa nijako neriešila, domovník trval na svojom a nový priestor  pre ateliér bol v nedohľadne. Dokonca ani tie nevoľnosti z celej situácie u Zuzany neprestávali a stále viac bola z toho nesvoja. Uvažovala už aj nad návštevou lekára.

Každý deň sa Zuzana snažila nemyslieť na to - ani na ateliér, ani na nevoľnosti. S dobrou správou, ktorá mohla niečo zmeniť prišiel Peter. „Zlato, podarilo sa mi, získať informáciu o jednom priestore, ktorý je voľný a vhodný pre tvoj ateliér.“ „To znie super, ale určite to bude drahé a teraz naozaj nemáme peniaze nazvyš.“ Áno, to máš pravdu, keď to ale nevyskúšaš, tak nebudeš vedieť či sa to nedá nejako vybaviť.“

Po dlhšom presviedčaní si Zuzana predsa len povedala, že ak by to nevyšlo, tak bude v podstate, na tom istom. Za skúšku nič nedá.

Nechcela však v sebe živiť plané nádeje

Netušila však, že bude vhodné urobiť si aj inú skúšku alebo presnejšie test. Popri tých všetkých starostiach s ateliérom si ani neuvedomila, že jej tak trochu mešká ženská mesačná návšteva. Dokonca aj nevoľnosti ráno by mohli niečo naznačovať. Nechcela však v sebe živiť plané nádeje, veď predsa stále bola v tom, že jednoducho nemôže byť v tom.

Ale tehotenský test hovoril niečo úplne iné. Zuzana stála v kúpeľni, s pozitívnym testom. Tok myšlienok sa jej absolútne prerušil. Nedokázala si spomenúť ani na to, kedy sa to mohlo stať. Veď to sa to dokonca nemalo stať nikdy.

„Ahoj, mám pre teba dobrú správu.“ do celej tejto neuveriteľnej situácie prišiel Peter „Bol som sa spýtať v tej základnej škole, kde majú voľný priestor, ktorý by si mohla využívať ako ateliér. Chcú za to len nejakú symbolickú sumu, takže nemyslím, že je to nereálne. No aký som?“ „Si úžasný, si úžasný manžel a budeš aj úžasný otec.“ „Som rád, že ma chváliš, ale s tým otcom to nemusíš preháňať, to sa ešte len ukáže.“ „No máš pravdu to sa ešte len ukáže, budeš sa môcť na to pripravovať celých deväť mesiacov.“ „Nechcem byť zlý, ale ja ti to teraz hovorím o ateliéri, ktorý som vybavil, ak budeš chcieť.“ „No a ja ti tu hovorím o dieťatku, ktoré spolu čakáme.“ ... Obaja tomu nechceli uveriť. To, čo vyzeralo ako sen sa stalo skutočnosťou.

Na druhý deň sa okrem návštevy lekára sa Zuzana vybrala aj do školy, o ktorej jej hovoril Peter. Na jej prekvapenie to skutočne vyzeralo nádejne. O týždeň sa mohla sťahovať do nového ateliéru. Jej umelecký sen sa teda začal opäť približovať k skutočnosti, tak ako jej materské povinnosti, ktoré si tak priala zažívať. A nie sama, ale s tým najdôležitejším mužom v jej živote – manželom Petrom.

Jej posledné dni ju jednoducho presvedčili, že niekedy sa nie je potrebné prebudiť zo sna, niekedy je to realita.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?